20 okt 21.10.1833 prišiel na svet Alfred Bernhard Nobel
Tento švédsky inžinier, chemik, podnikateľ patril k najvýznamnejším vynálezcom 19. storočia. Zaoberal sa výskumom a výrobou výbušnín a v roku 1867 vynašiel dynamit. Svojím závetom založil v súčasnosti najprestížnejšie ocenenie ľudskej činnosti v oblasti fyziky, chémie, literatúry, fyziológie alebo medicíny a mierotvorby – Nobelovu cenu.
Nobel (21.10.1833 – 10.12.1896) založil továrne a laboratóriá v 20 krajinách a 5 kontinentoch. Jeho patent zakúpilo množstvo vlád, pretože šetril veľa peňazí. Bol držiteľom stoviek ďalších patentov v chémii, optike a biológii. Stal sa jedným z najbohatších ľudí na svete. Kým Nobelove ceny pozná asi každý, o osobe, ktorá stojí za ich vznikom, možno vieme málo.
Jeho otec mal v hlavnom meste stavebnú firmu. Bol vynálezcom a v súvislosti so svojou stavebnou činnosťou musel často riešiť problémy s odstraňovaním prekážok, ktoré stáli jeho stavbám v ceste. Po bankrote firmy rodina odišla do Ruska, kde sa začal zaoberať výrobou výzbroje pre armádu, konkrétne námornými mínami, pozostávajúcimi z dreveného súdka naplneného strelným prachom, ktorý sa ponoril do vody. Finančná situácia rodiny sa vďaka jeho objavu veľmi zlepšila a tak mohol svojim deťom zabezpečiť vzdelanie na dobrých školách.
Obdobie štúdia
Choroba bola dôvodom, prečo malý Alfred nechodil do školy, ale vzdelávali ho domáci učitelia. Súkromné vyučovanie v Petrohrade malo výbornú úroveň – naučil sa päť jazykov, získal vynikajúce znalosti vo fyzike a chémii, prehľad v literatúre, histórii a filozofii. Bol skôr melancholickej a samotárskej povahy.
Alfred sa vydal ako 17-ročný na študijnú cestu do USA, Nemecka, Francúzska a Talianska, kde získal prehľad o parných a teplovzdušných agregátoch a najnovších výskumoch v oblasti výbušnín. Otec si prial, aby sa Alfred zdokonalil v chemickom inžinierstve a poslal ho na čas aj do Paríža, aby pracoval v súkromnom laboratóriu známeho chemika, profesora Pelouza. Tam sa stretol s talianskym chemikom Ascaniom Sobrerom, vynálezcom technológie výroby vysoko výbušnej kvapaliny, nitroglycerínu. Alfreda lákala predstava praktického využitia nitroglycerínu v stavebníctve. Chemici sa vtedy usilovali o nahradenie kombinácií pušného prachu používaného v armáde, kontrolovateľnou výbušninou vyrobenou z nitroglycerínu. Kým on študoval, jeho dvaja starší bratia sa aktívne zapojili do vedenia rodinného podniku. Nobel dokončil svoje štúdia v Paríži a v USA. Možno aj počas týchto rokov sa stotožnil s jednou zo svojich myšlienok: „Rozširovať vedomosti, znamená rozširovať úspech…“
Vynález dynamitu
Po úpadku firmy v Petrohrade sa v roku 1863 vrátil otec s Alfredom a najmladším synom Emilom do Štokholmu. Vo Švédsku začal robiť pokusy s nitroglycerínom a neskôr všetci spolu založili v mestečku Heleneborg továreň na jeho výrobu. Tu začal Alfred rozvíjať výrobu výbušného nitroglycerínu, podával prvé patenty, ktoré sa netýkali len výbušnín, ale aj syntetických materiálov, telekomunikačných metód, výstražných systémov, a pod. Za celý život ich bolo až 355.
V roku 1964 došlo k výbuchu továrne a o život prišlo niekoľko ľudí, vrátane najmladšieho Alfredovho brata Emila. Otec sa so stratou syna nikdy nevyrovnal a čoskoro zomrel. Mladý Nobel bol hlboko otrasený, ale túžba podmaniť si ohromnú silu nitroglycerínu bola taká silná, že s pokusmi neprestal. Neodradil ho ani zákaz švédskej vlády, ktorá zakázala továreň znovu postaviť. Aby vyhovel zákazu a neohrozoval zdravie a životy občanov, preniesol svoju činnosť na starú loď ukotvenú uprostred jazera. V laboratóriu strávil častokrát aj celú noc, pretože zastával svoju myšlienku: „Môj domov je tam, kde pracujem a ja pracujem všade.“ Aby obmedzil nebezpečenstvo vznikajúce pri akejkoľvek manipulácií s nitroglycerínom, robil rôzne zmesi. Čoskoro objavil, že zmiešaním so silicou sa mení roztok na hmotu, z ktorej je možné vytvarovať valčeky vhodné do navŕtaných dier. V roku 1867 si dal túto zmes patentovať pod názvom dynamit. K nemu ešte vynašiel detonátor (rozbušku). Vynález bol zhotovený v tom čase ako vrták s diamantovou korunou a začala sa používať pneumatická vŕtačka.
Tieto objavy rapídne znížili náklady spojené s odstrelom skál, razením tunelov, stavbou kanálov a s inými konštrukčnými prácami. V tom istom roku začala firma Alfred Nobel & Co. vyrábať dynamit hromadne. Bola to zmes 75 % nitroglycerínu, 0,5% sódy a 24,5 % žíhanej infusioriovej hlinky. Nobel svoj vynález vysvetľoval ako prostriedok, ktorý ľudstvu poskytne spoľahlivú a bezpečnú banskú trhavinu, nahrádza nebezpečný nitroglycerín a nevypočítateľnú strelnú bavlnu – nitrocelulózu, prípadne málo účinný čierny pušný prach. Traskavá ortuť a rozbušky ňou plnené sa však okamžite stali zbrojárskym artiklom a boli montované do granátov, mín, torpéd a ďalších smrtiacich zbraní a projektilov. Po dynamite bol čoskoro veľký dopyt po celom svete.
Bohatý cestovateľ
Nobel sa stal postupne jedným z najbohatších ľudí. V roku 1865 jeho fabrika v Krümmeli pri Hamburgu, exportovala dynamit do ostatných krajín v Európe, Amerike a Austrálii. Počas niekoľkých rokov založil závody a laboratóriá na viac ako 90 miestach vo viac ako 20 krajinách. Vynikal ako obchodník a podnikateľ s obrovským citom pre finančné transakcie, ktorými dosiahol nevídané zisky. Svojím kapitálom sa podieľal na naftárskej spoločnosti bratov Nobelov v Rusku, ktorá v Baku vybudovala vtedy najväčšiu rafinériu ropy na svete. Podarilo sa mu nahromadiť majetok, ktorý bol po jeho smrti odhadovaný na 33 miliónov švédskych korún a rozptýlený bol v ôsmich európskych krajinách. Nobel bol aj vášnivý cestovateľ. Aj keď žil v Paríži, väčšinu života strávil nepretržitým cestovaním. Viktor Hugo ho raz opísal ako „najbohatšieho európskeho tuláka“. Keď necestoval, alebo nebol zamestnaný obchodmi, intenzívne pracoval v mnohých laboratóriách – najskôr vo Švédsku, neskôr Nemecku, Škótsku, Francúzku a Taliansku.
Súkromný život
Intenzívna práca a cestovanie mu nedávali čas pre súkromný život. V 43 rokoch sa cítil ako starý muž. V tom čase si podal do novín inzerát: „Zámožný, vysoko vzdelaný starší gentleman hľadá dospelú dámu, skúsenú v jazykoch, ako sekretárku a správkyňu domu.“ Prihlásila sa Rakúšanka kontesa Bertha Kinsky. Krátko potom, čo začala robiť pre Nobela, sa rozhodla vrátiť do Rakúska a vydať sa za grófa Arthura von Suttnera. Napriek tomu ostali priateľmi a občas si písali listy. Po rokoch začala Bertha stále viac kritizovať preteky v zbrojení. Napísala známu knihu „Zložte zbrane“ a stala sa prominentnou osobou v mierovom hnutí. Práve ona ovplyvnila Alfréda, keď písal svoju poslednú vôľu, ktorá obsahovala Cenu pre osoby, alebo organizácie, ktoré propagovali mier.
10. decembra 1896 v talianskom San Reme Alfred Nobel ako 63-ročný podľahol dlhej chorobe srdca a zomrel sám, obklopený bohatstvom vo vile, ktorú raz označil ako „svoje útočisko“.
„Posledná vôľa“ a Nobelova cena
Vo svojom testamente, ktorý v roku 1895 podal v Paríži, Alfred zriadil fond, z ktorého sa malo rozdeľovať päť ročných cien (za fyziku, chémiu, fyziológiu a medicínu, za literatúru a za ochranu mieru). Ceny sa mali vyplácať z jeho pozostalosti zverenej mimovládnej a nezávislej organizácii. Nobelova nadácia od roku 1901 vyplácala približne rovnakú čiastku (150 800 švédskych korún) pre všetky kategórie. Od konca 50-tych rokov však suma rastie. Svojim závetom poveril švédsku Akadémiu vied rozdeľovaním cien a obdaril ju čiastkou 32 miliónov švédskych korún. To pritiahlo pozornosť celého sveta.
Historický kalendár pre nás pripravujú „slobodní ľudia“ zo spoločnosti www.fsgroup.sk a www.goaart.sk.
Zdroje: www.techpark.sk; sk.wikipedia.org; kosice.korzar.sme.sk; skolskyservis.teraz.sk